Korutánsko (Rakúsko)
Táto spolková krajina popretkávaná množstvom vodopádov, riek a jazier sa nachádza na juhu Rakúska a jeho hlavným mestom je Klagenfurt. Hranicu s Talianskom a Slovinskom tvoria prekrásne končiare Álp. Je to naozaj malebný región, ktorý odporúčam navštíviť najmä pred sezónou, keďže je hojne stavaný pre turizmus či už službami, alebo sortimentom neuveriteľných atrakcí pre každú vekovú kategóriu.
Typickou špecialitou tejto oblasti sú bezmäsité pirohy „Kasnudel“, plnené najmä tvarohom ochuteným mätou, kôprom a inými bylinkami, zemiakovou či hubovou plnkou, ale aj sladká verzia s jablkovou náplňou, či typickou tvarohovou so sušenými hruškami (Kletzennudeln) stojí samozrejme zato.
Najstaršia písomná zmienka o týchto cestovinách pochádza už z roku 1753 z hornokorutánskeho mesta Spittal an der Drau. Vyrábajú sa ručne v malých súkromných fabrikách, ktoré ich ponúkajú v niektorých mestečkách či väčších dedinách, ale ich možno dostať aj v bežnej sieti obchodov ako polotovar za pár eur. V každom prípade sú miestnymi obyvateľmi vyhľadávanou a často pripravovanou pochúťkou či už v domácnostiach alebo v pohostinstvách, obzvlášť v piatok, ktorý by mal byť podľa katolíckej tradície bezmäsitým dňom.
Je to naozaj chutné a sýte jedlo, ktoré som si nemohla nechať ujsť a tu je aj recept na 16 ks:
Kasnudel
Cesto
250 g hladkej múky
cca 125 ml vody – podľa potreby
1 PL oleja
1 vajce
1 ČL soli
Plnka
250 g tvarohu
125 g varených prelisovaných zemiakov
cibuľa
1 PL kačacej masti
1 PL kyslej smotany
bylinky (petržlenová vňať, pažítka, mäta, trebuľka, a pod.)
soľ
Okrem toho
roztopené maslo, príp. omáčka podľa chuti
Z uvedených ingrediencií si pripravíme hladké, pružné cesto, zabalíme do potravinovej fólie a odložíme na hodinku do chladničky. Medzi tým si pripravíme plnku: cibuľu očistíme, zakrájame na drobné kocky, ja som ju opražila do sklovita na kačacej masti, odstavíme, vmiešame do masy z tvarohu, prelisovaných varených zemiakov a kyslej smotany, prisypeme bylinky, ochutíme soľou a je to hotové.
Cesto vyberieme, na pracovnej doske rozvaľkáme ako na ravioli, narežeme na štvorce, na každé položíme na kávovú lyžičku plnky, preložíme a okraj poriadne zatlačíme, príp. aj zahneme, aby bola plnka v bezpečí pri varení.
Postavíme veľký hrniec s vodou, ktorú necháme zovrieť, ja vlejem trošku oleja a dám za lyžicu soli a vkladáme pirohy, kde tu zamiešame, aby sa neprilepili na dno a počkáme, kým vyplávajú na povrch. Potom ich pozbierame dierkovanou naberačkou do tanierov, polejeme buď maslom a posypeme petržlenovou vňaťkou, alebo polejeme omáčkou. Ja som urobila mäsovú omáčku, ktorú používam na špagety (bolognese) a posypala ho rakúskym Ementaler-om. Servírujeme s korutánskym úsmevom.
A ešte zopár krajinkových fotiek ako návnada pre milovníkov prírody.
 |
| Faaken See zo zrúcaniny hradu Finkenstein |
 |
| Skalolezci na miestnych skaliskách |
 |
| Krátky pohľad na Millstätter See |
Friuli-Venezia Giulia (Taliansko)
 |
| Súsošie z Longobardského chrámu |
V tejto oblasti som nakukla do Unescom chráneného mesta Cividale del Friuli, nachádzajúce sa necelých 15 km od mesta Udine. Týmto pokojným historickým mestečkom, s bohatými dejinami preteká rieka Natisone, v ktorej je príjemné si ovlažiť aspoň nohy v tejto neuveriteľnej slnečnej páľave (len tak medzi nami, počas siesty nameral teplomer na aute pekných 58°C).
Mesto patrilo vo svojom rannom veku k najvýznamnejším strediskám keltskej kultúry (Ipogeo Celtico, teda Keltské podzemie) až do vzniku rímskej ríše, kedy v roku 50 pred Kristom, založil mesto Civitate Forum Iulii sám Július Caesar (jedno z námestí krášli socha Julia Caesara, verná kópia stojacej v Ríme). Mesto dobyl Attila, potom ho ovládli Longobardi (Tempietto longobardo - Longobardksý chrám), stalo sa sídlom biskupa, v 8. stor. do neho vpadli Frankovia a až v roku 1866 sa mesto spojilo s novovzniknutým Talianskom. Jednou z neprehliadnuteľných pamiatok je Ponte del Diavolo - Diablov most z 15. storočia opradený legendami.
 |
| Historické jadro s Ponte del Diavolo |
Gubana
Gubana je tradičným koláčom oblasti Friuli-Venezia Giulia, a kultúrnym dedičstvom údolia Natisone, nachádzajúceho sa niekoľko kilometrov na sever od mesta Udine. Je pripravovaný zo sladkého kysnutého cesta, plnené orechmi, hrozienkami, alkoholom a jeho typickým tvarom je špirála. Jeho názov je slovanského pôvodu a po prvý raz sa objavil počas osláv pri príležitosti návštevy pápeža Gregora XII v Cividale v roku 1409.
Tento koláč možno zakúpiť nielen v špecializovaných predajniach, ale aj v miestnych pekárňach a cukrárňach v rôznych veľkostiach a baleniach, dokonca aj krajec do ruky za 1,10 € ( najväčšia 1000 g špirála stojí cca 14,50 €).
Cesto
250 g múky
1 dl mlieka
25 g čerstvého droždia
125 g krupicového cukru
30 g masla
2 žĺtky
chrst rumu
štipka soli
Plnka
70 g mletých vlašských orechov
70 g mletých mandlí
40 g mletých píniových orieškov
30 g Amarettini (drvené)
70 g hrozienok
40 g medu
30 g masla
3 PL Grappy (príp. retiazkujúcej domácej slivovice), alebo Marsaly, Grand Marnier alebo
Amaretta
1 PL kvalitného kakaa (možno vynechať)
strúhaná kôra z citróna
1/2 ČL mletého muškátového orieška
1/2 ČL mletého klinčeka
1 ČL škorice
1 ČL vanilkovej esencie
Do vlažného mlieka som vsypala trochu cukru, rozdrobila droždie a s 50 g múky som vymiešala hladký kvások, prikryla a nechala na teplom mieste kysnúť, tak cca pol hodinky. Potom som primiešala cukor, maslo, žĺtky, rum, preosiatu múku so štipkou soli a hnietla, kým som nedostala pekné, lepkavé cesto. Poprášila som ho múkou, prikryla a odložila na niekoľko hodín kysnúť. Potom som ho zabalila do potravinovej fólie a odložila na chladné miesto cez noc.
Medzi tým som si pripravila plnku:
v prvom rade som namočila hrozienka do alkoholu, potom som zmiešala všetky ingrediencie a koreniny a keďže sa mi zdala byť masa dosť suchá, zvlhčila som ju s pár lyžicami plnotučného mlieka a nakoniec som vliala spolu s alkoholom aj hrozienka, dobre premiešala a odložila.
Na druhý deň, keď som cesto vybrala a nadobudlo izbovú teplotu, som posypala múkou pracovnú dosku a vytiahla ho viac menej rukami do obdĺžnika, keďže sa cesto dosť lepí. Po celej dĺžke som rozložila plnku a cesto starostlivo zavinula. Potom som stočila naplnené cesto do tvaru slimačieho domčeka - špirály a rýchlymi pohybmi ho preniesla do guľatej formy vystlanej papierom na pečenie. Celý povrch som potrela roztopeným maslom a vložila do rozpálenej rúry na 180°C a piekla 35-40 minút. (Ak by sa veľmi červenal vrch, odporúčam prikryť teflónovým papierom na pečenie, príp. hliníkovou fóliou, kým sa neprepečie aj zvnútra, treba situáciu sledovať) Gubanu vyberiem, nechám skoro vychladnúť a vlažnú, posypanú práškovým cukrom podávam k poobednej káve, ako pohladkanie zmyslov.
Veľkou výhodou tohto koláča je, že vydrží zabalený v igelite aj niekoľko dní čerstvý. Svojimi chuťami pripomenie tak trochu slávnostné obdobie hodovania....
Triglavský národný park (Slovinsko)
Tento park, jeden zo symbolov slovinského národa sa rozprestiera na 84 805 ha a zahŕňa takmer celé územie slovinskej časti Julských Álp. Názov národného parku je odvodený od najvyššej hory Triglav, ktorá dosahuje výšku 2864 m. My sme sa dostali iba do výšky 1611 m, čo sa nám zdalo po zdolaní toľkých serpentín dostatočne vysoko.
Vďaka prírodovedcovi Albinovi Belarjovi bola vyhlásená prvá časť tohto územia (1400 ha) za národný park a až v roku 1981 sa jeho veľkosť rozšírila na tú dnešnú, nami poznanú. Cez toto pohorie pretekajú rieky Sáva a Soča s neuveriteľne krištáľovo čistou vodou a jej prekrásna modrá farba vystupuje ešte viac medzi bielymi korytami preplnenými balvanmi poväčšine guľatých tvarov. Nachádza sa tu aj množstvo jazier a vodopádov padajúcich z rôznych výšok, poniektoré až dych vyrážajúcich, ale žiaľ tie som nestihla nafotiť, lebo boli viditeľné iba pri prechádzaní strmými serpentínami.
Všade je všetko čistučké, udržiavané, oddychové miesta pre turistov poskytujú dôstojný odpočinok, vyhliadky a všetko čo k tomu patrí, proste pedantný poriadok a dobré služby, samozrejme aj tým vyprovokovanú poriadkumilovnosť návštevníkov, čo žiaľ u nás akútne absentuje úplne všade. Keďže sme iba prechádzali Krajinskou gorou cez územie národného parku smerom do Talianska, tak som nemala možnosť ochutnať nič z miestnej kuchyne, ale na budúce si to určite nenechám ujsť. Urobila som teda aspoň zopár záberov, lebo počasie prialo pekným výhľadom na štíty. Jeden z nich Vám spoza zákruty ponúkam ako chuťovku.
