Potulky jesennou krajinou bývajú úchvatné, šteklia všetky ľudské zmysly, sú presýtené farbami striptízu stromov a kríkov, šumu navrstvených listov rôznych veľkostí a tvarov, odtiene ich ohnivých farieb ako iskry lietajú chladivým vzduchom, nasýteným prenikavou vôňou vlhkého machu, samorastov, húb a hubičiek, rastúcich úplne všade, pritom ich v mnohých prípadoch ťažko registruje naše oko, dotyky studených lavičiek a našich krehnúcich končekov prstov vo vetríku, ktorý nebýva vždy studený a vlhký, na lícach našich blízkych, pohybujúcich sa poloobnažených mohutných paží stromoradí, akoby mávali a priateľsky nám ich chceli podať.
Ale mnohé, teraz, keď je viditeľnejšia ich kôra natiahnutá na pňoch, ako naša koža na svaloch, sú dosť zjazvené odkazmi a srdiečkami, ktoré na ne aj s dátumami a iniciálkami mien „vytetovali“ ľudia. Potoky pod nimi už mlčia, vpíjajú sa do hliny, mokrade vysychajú, vtáky odlietajú do prívetivejších diaľav, kam sa my dostávame iba letecky, alebo vo sne, a krajina sa sťahuje do ulity šumenia ticha, v pozadí ktorého počuť mestský životný pohyb - krátke sekvencie, prepletajúce sa medzi sebou ako laná, mnohé obťažkané silno zaťatými prstami nespočetného množstva ľudí, ktorí lipnú na menej dôležitých záležitostiach tohto sveta v domnienke vlastnenia slobody, relatívneho pojmu všetkého, čo táto planéta pojme.
Tieto dni starších ľudí nútia rozjímať, chodia sa modliť na Kalváriu a za odpustenie svojich hriechov zapaľujú sviečky, i keď neviem prečo je to tak, možno preto, že tá prichádzajúca zima, odkvitanie krajiny, im pripomína tú tichú, pomalú 100%-nú pominuteľnosť, spomalený stret pohľadu z očí do očí smrti, ktorá si nikdy nepotrebuje oddýchnuť a trpezlivo prehadzuje listy v knihách osudov, ako vietor lístie, kým ho dážď nepozliepa a nerozloží už ich ničotnosť, roztrúsenú po zemi.
Čajovne sa zapĺňajú, komíny vypúšťajú bledé dymové znamenia, psy sa z prechádzok ťahajú do dverí a so zvesenými ušiskami čakajú, kedy im pán otvorí bránku a oni môžu stiahnuť za ňu chvost a schúliť sa do obydlia.
Horský park bol tento slnečný víkend plný všetkých vekových kategórií a mrakov verných psích spoločníkov, pravidelný sobotný blšák prilákal dosť veľa zvedavcov, rodiny s deťmi si zvykli na prehliadku malého zverinca a hier v areály ihriska z prírodného materiálu. Aj my sme sem radi chodili, lebo aj napriek ťažkým a skromným začiatkom zakladateľov nadácie, keď nám bola zima, mohli sme sa zohriať v horárni pri peci, dať si teplý nápoj s drobným pečivom a nadýchať sa tej prívetivej a srdečnej duše dobrého úmyslu.
Na šťastie ju nezatieňujú ani tie megalomanské stavby vôkol horárne, ktorá je skôr takým pamätníkom zašlých dobrých čias, obdobia detstva, šíriacim myšlienku dobrých medziľudských vzťahov a aj k prírode a veciam slúžiacim nám všetkým.
Keďže patrím k tým aktívnejším ľuďom, ktorí milujú flóru a faunu, postupne zazimovávam záhradu, nosím odkvitajúce, ale ešte stále aktívne kvety do bezpečia pred prízemnými mrazíkmi, zhrabúvam lístie do igelitových vriec, negatívy spomienok na leto postupne vyvolávam, aby ma trošíčku zahriali a uvažujem nad tým, aké budú tohtoročné sviatky. Pevne verím, ostatne ako každoročne za posledné obdobie, že pekné, príjemné, prevoňané medom, škoricou a orechmi, niekde v bezpečí rodiny a v kruhu tých, s ktorými sa máme radi. Hm, vždy si na to spomeniem pri slávnostnej jesennej tabuli, keď spoločne s celou rodinou pravidelne o takomto čase servírujeme pečenú kačicu (teraz sa tomu odborne hovorí konfitovanú), dusenú bielu kapustu a lokše, všetko domáce, pokým sa to dá a pokým sme v plnom počte a vládzeme. Rodinné tradície sú nevyčísliteľnou hodnotou, rozprávkovým pokladom, ktorý sa nedá len tak nájsť, uchopiť a privlastniť si. Som rada, že nám sa podarilo tú súdržnosť a úctu v hniezde udržať. A na moje počudovanie aj naši susedia sú rovnakého razenia, takže sa cítim ako na malom ostrove dobrých ľudí, ktorí sa rešpektujú, navzájom si vychádzajú v ústrety, obdarujú sa vypestovanou úrodou a majú radi zvieratá. Možno všetky historické budovy, bez znesväcujúcich hrubých a necitlivých zásahov do stavby, strážia takúto pečať ľudskosti, noví vlastníci ju nevedomky preberajú a už iba na nich samotných záleží, ako s touto vzácnosťou naložia.
Jesennú atmosféru hlavného mesta dotvárajú aj oslavy mladého vínka - Svätomartinský košt, tradovaný českými a moravskými vinármi. Ten tohtoročný sa uskutočnil už po štvrtý krát v Starej tržnici, do ktorej sme tak radi chodievali každučký deň v tom krátkom medzi období, počas ktorého slúžila bratislavčanom na nákup zeleniny, ovocia, v chladnom počasí núkali vinárničky pohárik vínka, do podzemnej časti sa codilo na divinu k mäsiarovi a obchodíky drobných živnostníkov na poschodí lákali syrom a milými drobnosťami. Škoda len, že tento čas skončil veľmi rýchlo a táto prekrásna historická budova otvára svoje brány iba príležitostne, čo neocenia ani turisti, ktorí sú zvyknutí z domu na veľké priestory tržníc, plné domácich produktov, vône potravín, pestrých farieb a ľudskej vravy medzi stánkami. Mne osobne veľmi chýba atmosféra v tých historicky vzácnych priestoroch aj napriek tomu, že ako mierna náplasť slúži Tržnica na Trnavskom mýte, alebo atmosféra trhu pod šírim nebom na „Miletičke“.
Ale vrátim sa k podujatiu Sviatku mladého vínka, ktoré slávnostne otvorili v tohtoročný magický dátum 11. októbra 2011 už v spomínanej Starej tržnici v centre Bratislavy, organizátori z Vinařského fondu ČR.
Označenie „Svatomartinské“ je od roku 2005 celonárodnou známkou, ktorou sa označujú mladé vína z Moravy a Čiech, distribuované na trh a musia spĺňať požadované kritériá, ktoré schvaľuje každoročne odborná komisia. Pod touto značkou možno vyrábať iba vína zo skorých odrôd, t.j. z bieleho vina je to: Müller Thurgau, Veltlínské červené skoré, Muškát moravský, z červeného vína: Modrý Portugal, Svätovavrinecké a rúžové víno, klaret: Modrý Portugal a Svätovavrinecké. Účasť zvedavcov, podnikateľov, sommeliérov, odbornej verejnosti, dokonca aj členovia Európskeho vinárskeho rytierskeho stavu, občianskeho združenia, so sídlom v Pezinku od roku 2008, s degustačným pohárikom, fľaštičkou minerálnej vody a lístkom vzoriek 50 druhov vín v ruke, bola masívna. Dobrú náladu vybudila aj veselá cimbalová muzika a stánky s vôňou grilovaných mäsových dobrôt, pagáčov a lokší, stojace pred budovou tržnice.
Počas víkendu sa organizovali aj sprievodné podujatia, akými bolo požehnanie mladého vína a ochutnávka s predajom vín z produkcie malokarpatských vinárov na nádvorí Primaciálneho paláca, slávnostné bohoslužby v Dóme sv. Martina a lampiónové sprievody.
