Potulky jesennou krajinou bývajú úchvatné, šteklia všetky ľudské zmysly, sú presýtené farbami striptízu stromov a kríkov, šumu navrstvených listov rôznych veľkostí a tvarov, odtiene ich ohnivých farieb ako iskry lietajú chladivým vzduchom, nasýteným prenikavou vôňou vlhkého machu, samorastov, húb a hubičiek, rastúcich úplne všade, pritom ich v mnohých prípadoch ťažko registruje naše oko, dotyky studených lavičiek a našich krehnúcich končekov prstov vo vetríku, ktorý nebýva vždy studený a vlhký, na lícach našich blízkych, pohybujúcich sa poloobnažených mohutných paží stromoradí, akoby mávali a priateľsky nám ich chceli podať.
Ale mnohé, teraz, keď je viditeľnejšia ich kôra natiahnutá na pňoch, ako naša koža na svaloch, sú dosť zjazvené odkazmi a srdiečkami, ktoré na ne aj s dátumami a iniciálkami mien „vytetovali“ ľudia. Potoky pod nimi už mlčia, vpíjajú sa do hliny, mokrade vysychajú, vtáky odlietajú do prívetivejších diaľav, kam sa my dostávame iba letecky, alebo vo sne, a krajina sa sťahuje do ulity šumenia ticha, v pozadí ktorého počuť mestský životný pohyb - krátke sekvencie, prepletajúce sa medzi sebou ako laná, mnohé obťažkané silno zaťatými prstami nespočetného množstva ľudí, ktorí lipnú na menej dôležitých záležitostiach tohto sveta v domnienke vlastnenia slobody, relatívneho pojmu všetkého, čo táto planéta pojme.
Tieto dni starších ľudí nútia rozjímať, chodia sa modliť na Kalváriu a za odpustenie svojich hriechov zapaľujú sviečky, i keď neviem prečo je to tak, možno preto, že tá prichádzajúca zima, odkvitanie krajiny, im pripomína tú tichú, pomalú 100%-nú pominuteľnosť, spomalený stret pohľadu z očí do očí smrti, ktorá si nikdy nepotrebuje oddýchnuť a trpezlivo prehadzuje listy v knihách osudov, ako vietor lístie, kým ho dážď nepozliepa a nerozloží už ich ničotnosť, roztrúsenú po zemi.
Čajovne sa zapĺňajú, komíny vypúšťajú bledé dymové znamenia, psy sa z prechádzok ťahajú do dverí a so zvesenými ušiskami čakajú, kedy im pán otvorí bránku a oni môžu stiahnuť za ňu chvost a schúliť sa do obydlia.
Horský park bol tento slnečný víkend plný všetkých vekových kategórií a mrakov verných psích spoločníkov, pravidelný sobotný blšák prilákal dosť veľa zvedavcov, rodiny s deťmi si zvykli na prehliadku malého zverinca a hier v areály ihriska z prírodného materiálu. Aj my sme sem radi chodili, lebo aj napriek ťažkým a skromným začiatkom zakladateľov nadácie, keď nám bola zima, mohli sme sa zohriať v horárni pri peci, dať si teplý nápoj s drobným pečivom a nadýchať sa tej prívetivej a srdečnej duše dobrého úmyslu.
Na šťastie ju nezatieňujú ani tie megalomanské stavby vôkol horárne, ktorá je skôr takým pamätníkom zašlých dobrých čias, obdobia detstva, šíriacim myšlienku dobrých medziľudských vzťahov a aj k prírode a veciam slúžiacim nám všetkým.
Keďže patrím k tým aktívnejším ľuďom, ktorí milujú flóru a faunu, postupne zazimovávam záhradu, nosím odkvitajúce, ale ešte stále aktívne kvety do bezpečia pred prízemnými mrazíkmi, zhrabúvam lístie do igelitových vriec, negatívy spomienok na leto postupne vyvolávam, aby ma trošíčku zahriali a uvažujem nad tým, aké budú tohtoročné sviatky. Pevne verím, ostatne ako každoročne za posledné obdobie, že pekné, príjemné, prevoňané medom, škoricou a orechmi, niekde v bezpečí rodiny a v kruhu tých, s ktorými sa máme radi. Hm, vždy si na to spomeniem pri slávnostnej jesennej tabuli, keď spoločne s celou rodinou pravidelne o takomto čase servírujeme pečenú kačicu (teraz sa tomu odborne hovorí konfitovanú), dusenú bielu kapustu a lokše, všetko domáce, pokým sa to dá a pokým sme v plnom počte a vládzeme. Rodinné tradície sú nevyčísliteľnou hodnotou, rozprávkovým pokladom, ktorý sa nedá len tak nájsť, uchopiť a privlastniť si. Som rada, že nám sa podarilo tú súdržnosť a úctu v hniezde udržať. A na moje počudovanie aj naši susedia sú rovnakého razenia, takže sa cítim ako na malom ostrove dobrých ľudí, ktorí sa rešpektujú, navzájom si vychádzajú v ústrety, obdarujú sa vypestovanou úrodou a majú radi zvieratá. Možno všetky historické budovy, bez znesväcujúcich hrubých a necitlivých zásahov do stavby, strážia takúto pečať ľudskosti, noví vlastníci ju nevedomky preberajú a už iba na nich samotných záleží, ako s touto vzácnosťou naložia.
Jesennú atmosféru hlavného mesta dotvárajú aj oslavy mladého vínka - Svätomartinský košt, tradovaný českými a moravskými vinármi. Ten tohtoročný sa uskutočnil už po štvrtý krát v Starej tržnici, do ktorej sme tak radi chodievali každučký deň v tom krátkom medzi období, počas ktorého slúžila bratislavčanom na nákup zeleniny, ovocia, v chladnom počasí núkali vinárničky pohárik vínka, do podzemnej časti sa codilo na divinu k mäsiarovi a obchodíky drobných živnostníkov na poschodí lákali syrom a milými drobnosťami. Škoda len, že tento čas skončil veľmi rýchlo a táto prekrásna historická budova otvára svoje brány iba príležitostne, čo neocenia ani turisti, ktorí sú zvyknutí z domu na veľké priestory tržníc, plné domácich produktov, vône potravín, pestrých farieb a ľudskej vravy medzi stánkami. Mne osobne veľmi chýba atmosféra v tých historicky vzácnych priestoroch aj napriek tomu, že ako mierna náplasť slúži Tržnica na Trnavskom mýte, alebo atmosféra trhu pod šírim nebom na „Miletičke“.
Označenie „Svatomartinské“ je od roku 2005 celonárodnou známkou, ktorou sa označujú mladé vína z Moravy a Čiech, distribuované na trh a musia spĺňať požadované kritériá, ktoré schvaľuje každoročne odborná komisia. Pod touto značkou možno vyrábať iba vína zo skorých odrôd, t.j. z bieleho vina je to: Müller Thurgau, Veltlínské červené skoré, Muškát moravský, z červeného vína: Modrý Portugal, Svätovavrinecké a rúžové víno, klaret: Modrý Portugal a Svätovavrinecké. Účasť zvedavcov, podnikateľov, sommeliérov, odbornej verejnosti, dokonca aj členovia Európskeho vinárskeho rytierskeho stavu, občianskeho združenia, so sídlom v Pezinku od roku 2008, s degustačným pohárikom, fľaštičkou minerálnej vody a lístkom vzoriek 50 druhov vín v ruke, bola masívna. Dobrú náladu vybudila aj veselá cimbalová muzika a stánky s vôňou grilovaných mäsových dobrôt, pagáčov a lokší, stojace pred budovou tržnice.
Počas víkendu sa organizovali aj sprievodné podujatia, akými bolo požehnanie mladého vína a ochutnávka s predajom vín z produkcie malokarpatských vinárov na nádvorí Primaciálneho paláca, slávnostné bohoslužby v Dóme sv. Martina a lampiónové sprievody.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára